Maria Montessori bola talianska lekárka, antropologička a pedagogička a zároveň prvá žena v Taliansku, ktorá v roku 1896 dosiahla vysokoškolské vzdelanie v odbore medicíny. Pracovala v oblasti detskej neurológie a psychiatrie, študovala aj v Paríži.

V ďalších rokoch prehlbovala svoje vzdelanie v oblasti psychológie a biológie, antropológie a v pedagogike. Výchova detí v predškolskom a školskom veku sa stala jej ústrednou životnou témou. Mnoho rokov pôsobila ako vrchná školská inšpektorka Talianska a svojím prístupom ovplyvnila výchovné metódy aj v ďalších krajinách Európy, Ameriky a Indie, kde často prednášala. Najmä v týchto oblastiach sú Montessori školy alebo jej vzdelávacie prvky dnes už neodmysliteľnou súčasťou školského systému. V rokoch 1949, 1950, 1951 bola Mária Montessori nominovaná na Nobelovu cenu za mier. V roku 1950 bola v ankete NewYork Times označená za najpozoruhodnejšiu ženu prvej polovice 20. storočia.

Maria Montessori začínala ako asistentka na neurologicko-psychiatrickej klinike Rímskej univerzity, pričom sa špecializovala na detskú psychológiu. Zvlášť sa zaujímala o mentálne retardované deti, ich výchovu a rozvoj. Jej prácu nesmierne ovplyvnila stáž na neuropsychiatrickej klinike v Paríži v Séguinovom ústave pre výchovu neurologicky postihnutých detí. Tu sa zoznámila aj s metódou francúzskeho lekára Jeana-Marc-Gaspard Itarda, ktorý pre výchovu mentálne retardovaných detí vyvinul senzorické tréningové materiály. Práve tieto sa stali inšpiráciou tvorby jej vlastných materiálov.



V roku 1898 Mária Montessori na Pedagogickom kongrese v Turíne obhajovala stanovisko, že výchova retardovaných detí je rovnako užitočná ako výchova detí bez psychického postihnutia. Bola prvá, ktorej sa podarilo presvedčiť laickú i odbornú verejnosť o efektivite vzdelávania retardovaných detí, pretože u mnohých z nich docielila, že čítali a písali rovnako ako intaktné deti. Pozorovaním pochopila, že jej metóda platí pre všetky deti všeobecne. Znovu nastúpila na Rímsku univerzitu, kde študovala pedagogiku, filozofiu a experimentálnu psychológiu, a zároveň sa venovala výskumu v oblasti antropológie. Od roku 1904 prednášala štyri roky antropológiu na Rímskej univerzite – jej prednášky vyšli súhrnne v roku 1913 pod názvom Pedagogická antropológia.

Napriek mnohým úspechom došlo v jej živote aj k mnohým ranám a prehrám. Pre nacistický režim bola nútená odísť z rodného Talianska. Jej škôlky a školy boli rušené a zatvárané, knihy, pomôcky i materiály pálené. Demokratický systém výchovy a jeho výsledky – sebavedomý, chápajúci a nezávislý človek nevyhovoval žiadnemu z totalitných režimov na svete.