Dovoľme deťom dotknúť sa ticha

Duševnému vývinu dieťaťa by mala byť venovaná zvláštna starostlivosť. Duchovno je možné vidieť v každom jednom dieťati už od momentu narodenia, a záleží iba na našom zodpovednom prístupe, či budeme túto stránku dieťaťa aj naďalej rozvíjať. Či k dieťaťu budeme  pristupovať s tajuplným obdivom, všímať si jeho duchovné rozmery a klásť si otázku aký bude jeho ďalší duševný život?

Pravdu povediac nejde o ľahkú úlohu, je  náročné v dnešnom hlučnom svete deti stíšiť. Triedy sú preplnené deťmi, na ktoré sa z každej strany hrnú informácie. Viac menej, dnes reagujeme na podnety hlučné a z nášho života sa stále viac akosi ticho vytráca. A tak nemáme možnosť načúvať sami sebe, odcudzujeme sa od seba, ostaných...

V mnohých rodinách sa deti nestretávajú s rozvojom ich duševnej dimenzie. A tým dochádza k vnútornej prázdnote a otupeniu dieťaťa. A pritom sú deti vybavené dispozíciami, ktoré stačí iba správne nasmerovať. Uviesť deti do sveta ticha znamená, otvoriť im neobmedzené, bohaté hranice ich vnútorného sveta...

Maria Montessori ticho nazývala humanizujúcim činiteľom. Dieťa sa naučí prežívať ticho a tešiť sa z neho. Naučí sa pohybovať medzi predmetmi bez toho aby do nich vrážalo. Pocíti schopnosť sebaovládania, stane sa pozornejším a šikovnejším. Ticho je ten moment, ktorý utvára duševný život dieťaťa. Pôsobí na koncentráciu dieťaťa, zároveň sa uňho utvára sociálne, morálne a duchovné cítenie. Cvičenia ticha otvárajú dieťaťu cestu k nemu samotnému a k jeho vnútorným zmenám.

Rozdiel v poňatí ticha medzi klasickou pedagogikou a pedagogikou Marie Montessori spočíva v jeho chápaní. V bežnom pojatí učiteľ rieši problém ticha až vo chvíli, keď je hluk neúnosný. Až vtedy učiteľ zavelí ticho, jedná sa však o ticho vynútené. V tomto prípade byť potichu, znamená byť pod vplyvom autority, nadvládou vyučujúceho, čo spôsobuje, že dieťa sa cíti nepríjemne. Nakoľko je ticho udržiavané pod vplyvom trestu, dieťa je nekľudné, čo vedie k tomu, že v tomto stave nevydrží dlho.

Maria Montessori chápe ticho ako niečo dobrovoľné, pričom rozhodujúci je postoj učiteľa. Ticho v žiakoch začína s tichom učiteľa. Je potrebné, aby samotný učiteľ bol v pokojnej, kľudnej, vnútornej rovnováhe. Vnútorný pokoj pomáha učiteľovi, aby bol citlivejší voči detským výpovediam, práve prostredníctvom nich deti vyjadrujú niečo dôležité. Rovnako ticho privádza samotného učiteľa k citlivejšiemu vnímaniu seba samého. To mu prináša možnosť meniť a uvedomovať si svoje správanie, ako tempo a tón reči, svoje pohyby, mimiku, gestikuláciu. Faktom je, že vnútorný kľud ktorý dosiahne, prenáša na deti samotné...  

Maria Montessori popisuje príhodu, ktorá ju upozornila na pojatie ticha, ktorého sú deti spontánne schopné. Jedného dňa vstúpila do triedy a v náručí držala malé dievčatko. Bolo tak tiché, že si priala aby si deti tento stav uvedomili. Zistila, že deti malé dievčatko neobvykle sledujú. Bábätko vnieslo do triedy atmosféru kľudu. Všetci sa sústredili na prežitok ticha a jeho vytváranie. 

Nácvik koncentrácie v pedagogike Marie Montessori je úzko spätý s cvičením ticha. Sama zreteľne poznala význam ticha a kľudu, a tak cvičenia ticha zaradila do súčasti vzdelávania. Cvičenia ticha sú pre deti dôležité, nakoľko u dieťaťa podporujú psychické sústredenie sa a zastavenie.

I keď sa môže zdať, že dnešný svet nám nedáva príliš možností k tichu, prichádza Maria Montessori s cvičeniami ticha už v predškolskom zariadení. Montessoriovské cvičenie ticha je teda prvým krokom ku koncentrácií, následne k tichu, skľudneniu sa a k preniknutiu do vlastného vnútra. Ide o procesy duchovné, ktoré majú nahradiť vnútornú prázdnotu a otupenie.

Na mieste zostáva otázka, čo je pre cvičenia ticha charakteristické a ako vôbec prebiehajú. Pri nácviku ticha deti zaujmú miesto, kde sa cítia dobre a sú v rovnováhe. Každý potlačuje akúkoľvek aktivitu a začína sústredená kontrola pohybov, ktorá vedie k nehybnosti. Nasleduje hlboké mlčanie – absolútne ticho. V priebehu týchto skupinových cvičení sa dieťa izoluje od ostaných, vnorí sa samo do seba a získava citlivosť na ticho. Vychovávateľ potom šepotom volá deti jedno po druhom, vlastným menom. Maria Montessori popisuje nasledujúce okamžiky takto: „Z vedľajšej triedy som  otvorenými dverami šepkala tak, ako by som na niekoho volala cez celé horské údolia, s dôrazom na každú slabiku. Ten tichý, naliehavý hlas akoby sa dotkol detských  sŕdc a uchopil ich dušu. Každé z nich, keď počulo svoje meno, ticho vstalo, tak aby nepohlo stoličkou a opatrne, po špičkách, kráčalo ku mne. Jeho krok bolo napriek tomu  počuť, pretože ostatné deti zostávali nehybné a v triede panovalo absolútne ticho“ (M. Montessori, 2001, str. 90).

Ďalšie z dôležitých cvičení na rozvoj psychickej a fyzickej rovnováhy, kľudu, ticha, harmónie a koncentrácie pozornosti je elipsa. Toto cvičenie vyžaduje zo strany dieťaťa udržať rovnováhu a zároveň venovať pozornosť pokladaniu nôh. Atmosféru je možné doplniť o meditačnú hudbu, pri chôdzi sa nerozpráva, a každý má možnosť aktivitu opakovať tak dlho ako potrebuje. Po zvládnutí samotnej chôdze po elipse, je možné pristúpiť k rôznym variantom, kedy deti chodia a zároveň nosia rozličné predmety v oboch rukách.  Po čiastočnom zvládnutí samotnej chôdze po elipse, môžeme pristúpiť k náročnejšej variant, kedy deti chodia po elipse a zároveň nosia rozličné predmety v oboch rukách. V tomto momente nastáva obrovská koncentrácia pozornosti so zapojením oboch hemisfér. Pre rozvoj ľudskej osobnosti je dôležitá spolupráca pravej a ľavej hemisféry. Pravá riadi pohyby ľavej strany tela a ľavá riadi pohyby pravej strany tela.

Vychovávame deti a môžeme ich vychovať ako mierumilovných ľudí. Záleží však na nás či prinesieme do vzťahu s dieťaťom mier a ticho, či už ako rodičia alebo ako učitelia. Či detské duše obklopíme násilím alebo radšej tichom, ktoré vedie k mieru. Je na nás či sa rozhodneme pre lásku.....